Hranice súčasného Francúzska zhruba zodpovedajú tým z čias starovekej Galie obývanej Keltmi známymi ako Galovia. Galia bola podrobená Rimanmi v 1. storočí pred Kr. a Galovia nakoniec prevzali rímsky jazyk aj kultúru. História kresťanstva na tomto území má korene v 2. a 3. storočí. Galské západné hranice boli v 4. storočí obsadené germánskymi kmeňmi, prevažne Frankami, ktorí dali krajine jej dnešný názov. Moderné meno „Francúzsko“ je odvodené z lénneho panstva okolo Paríža, ktoré bolo pod správou Kapetovcov. Existencia Francúzska ako samostatného štátu sa datuje od rozdelenia Franskej ríše roku 843 na Východofranskú ríšu (Francia orientalis) na východe, Západofranskú ríšu (Francia occidentalis) na západe a Lotrinsko v strede. Z Východnej Franskej Ríše sa stala Svätá ríša rímska (dnešné Nemecko). A zo západnej časti vzniklo Francúzsko.
Potomkovia Karla Veľkého vládli Francúzsku až do roku 987, kedy bol Hugo Kapet korunovaný za kráľa. Jeho nasledovníci, Kapetovci, dynastia z Valois a Bourbonovci postupne pomocou sériou vojen a rodovému dedičstvu zjednotili územia pod centrálnu panovníkovu moc. Monarchia dosiahla svoju najväčšiu moc za vlády Ľudovíta XIV. V tom čase malo Francúzsko obrovský vplyv na európsku politiku, ekonómiu a kultúru. Bolo najľudnatejším štátom v Európe a tretím na svete po Číne a Indii. Zároveň však postupne upadalo do rekordnej zadĺženosti, ktorej hlavnými príčinami bolo plytvanie peniazmi v neúspešných vojnách (najmä vojna o španielske dedičstvo) a príliš drahých projektov kráľovskej rodiny (Versailles).
Zadlženosť bola jednou z príčin Francúzskej revolúcie, ktorá vypukla v roku 1789 a viedla k náhrade absolutistickej monarchie monarchiou konštitučnou a parlamentárnou 3. a 14. september 1791, 10. augusta 1792 bola následne nastolená Prvá francúzska republika, potvrdená ústavou z roku I, 24. júna 1793. Vláda však v skutočnosti zostala v rukách revolučného kabinetu. 22. augusta 1795 bola vyhlásená ústava roku III, vlády sa chopil Direktoriát (Directoire). Následne v roku 1799 ovládol republiku Napoleon Bonaparte, vydal ústavu z roku VIII zavádzajúcu jeho konzulát a neskôr, 18. mája 1804, štátnym prevratom založil prvé cisárstvo (Premier Empire), v ktorom bol korunovaný za cisára. Napoleon nakrátko ovládol väčšinu Európy, bojoval so Spojeným kráľovstvom, Pruskom, Rakúskom a Ruskom, zakladal nové kráľovstvá a na ich čelo dosadzoval členov svojej rodiny. Na konci prvého cisárstva, 5. apríla 1814, Napoleon prehral, bol nútený abdikovať a trónu sa chopil Ľudovít XVIII. Po niekoľkých mesiacoch sa Napoleon vrátil z vyhnanstvá na ostrove Elba, opäť sa dostal k moci, bol však definitívne porazený v bitke pri Waterloo 18. júna 1815 a monarchia bola znovu nastolená.
V júli 1830 vypukla Júlová revolúcia, čo je súhrn udalostí vo Francúzsku počas 27. – 29. júla 1830 a 30. a 31. júla 1830, ktoré skoncovalo s vládou Karola X. a otvorilo cestu Júlovej monarchii. Stúpenci konštitučnej monarchie (La Fayette, J. Lafitte, C. Périer) povolali Ľudovíta Filipa Orleánskeho na trón.
V roku 1830 dala revolúcia vzniknúť konštitučnej monarchii a neskôr druhej republike v roku 1848. Existencia tejto republiky bola onedlho nato ukončená zvolením cisárovho synovca Napoleona III. za prezidenta a vyhlásením druhého francúzskeho cisárstva. Ľudovít-Napoleon bol zosadený, načo nasledovala prusko-francúzska vojna v roku 1870. Po týchto udalostiach vznikla tretia republika.
Hoci vyšlo Francúzsko víťazne z prvej aj druhej svetovej vojny, utrpelo ďalekosiahle straty na kolóniách, ekonomickej pozícii, počte obyvateľov a pozícii dominantného národa. Po 2. svetovej vojne vznikla štvrtá republika. V roku 1958 bola nastolená súčasná piata republika, na čele ktorej stál generál Charles de Gaulle.
V posledných desaťročiach sa Francúzsko zmierilo s Nemeckom a v spojení s ním vedie politickú a ekonomickú integráciu Európy vrátane zavedenia eura v januári 1999. Francúzsko bolo na čele štátov podporujúcich urýchlené rozšírenie menovej únie. Chcelo dosiahnuť vytvorenie zjednotenejšej a schopnejšej európskej politiky, obrany a bezpečnostného aparátu. V referende o prijatí Zmluvy o Európskej ústave však 55 % francúzskych občanov hlasovalo proti.